Patrik Bandúr

Minulý týždeň v piatok sa v Bratislave uskutočnilo podujatie, ktorého cieľom bolo upozorniť na hrozby, ktoré so sebou prináša klimatická zmena a sústavná devastačná činnosť človeka. Iniciatívy pochodovať ulicami hlavného mesta sa chytili predovšetkým stredoškoláci, ktorí v dave pochodujúcom po starom meste tvorili väčšinu. Pre tých starších, teda najmä pre študentov bratislavských univerzít boli organizátormi pripravené dva diskusné panely v budove Univerzity Komenského, na ktorých boli prítomní niekoľkí odborníci vo svojej oblasti. Klimatológ Jozef Pecho či filozof Richard Sťahel patria medzi tých odborníkov, ktorí dokážu presne, fundovane a kriticky zhodnotiť súčasný stav globálnej spoločnosti. A dovolím si tvrdiť, že na klimatickom fóre v piatok 26. apríla nešlo len o kritické zhodnotenie súčasného stavu. Príhovory Jozefa Pecha aj Richarda Sťahela možno označiť aj za nastavenie zrkadla spoločnosti cez alarmujúce fakty poukazujúce na závažnosť globálnej klimatickej a ekologickej situácie, ktoré sú pri súčasnom nastavení ekonomického systému na ceste ku kolapsu.

Spoločnosť (nie len slovenská a zďaleka nie len európska) je momentálne nastavená hodnotách ktoré sú z dlhodobého hľadiska neudržateľné až sebazničujúce. Permanentné snahy o slepú akumuláciu zisku, vidina rýchleho zbohatnutia a neustále súperenie o to, kto dosiahne výraznejší hospodársky zisk a rast vyvolávajú katastrofálne následky pre stav životného prostredia a ľudí žijúcich v tých regiónoch, ktoré sú už dnes na pokraji ekologického kolapsu. Náš komfort, ilúzia privilegovanosti či slovami klimatológa Pecha „povýšenie pôžitku nad racionalitu„, ktoré deň čo deň premietame do našich každodenných životov, sú, aj keď si to neuvedomujeme, súčasťou pretkanej pavučiny príčin environmentálnej krízy a klimatických zmien. Miera znečistenia planéty, vypúšťania emisií skleníkových plynov a extrémnych prejavov počasia (napr. posledné cyklóny pustošiace v Mozambiku a v Indii) by nás mali prinútiť klásť si otázky spochybňujúce systém hodnôt spojených s chorobnou závislosťou potreby rastu a spotreby. A hoci sa na rôznych úrovniach začína čoraz viac hovoriť o potrebe znižovania dopadu klimatických zmien na život na planéte, je asi príliš naivné veriť tomu, že sa vzdáme svojho komfortu a relatívneho luxusu v mene záchrany tej formy života na planéte akú poznáme dnes.

Viacerí vedci či filozofi sa ale zhodujú, že bez radikálnej zmeny v ekonomickom aj politickom systéme, ktoré povyšujú potrebu rastu nad všetko ostatné, nie je možné spomaliť klimatické zmeny a oddialiť environmentálnu katastrofu, ktorá môže dosiahnuť doteraz nevídané rozmery a vyvolať najväčšiu vlnu klimatických utečencov bojujúcich o holé prežitie. Klimatické zmeny sú už dnes spúšťačmi nepokojov na Blízkom východe a ďalej vyháňajú zo svojich domovov milióny ľudí v oblasti Čadského jazera, Sahelu, juhovýchodnej Ázie či na vzdialených ostrovoch v Tichomorí, ktorých podiel na vypúšťaní emisií skleníkových plynov do ovzdušia je paradoxne minimálny v porovnaní s inými krajinami, ktoré týmto problémom zatiaľ nemusia čeliť. Neschopnosť, resp. nepripravenosť tzv. „bohatého severu“ na nával klimatických utečencov len podčiarkuje problematické zakotvenie právnej ochrany klimatických utečencov, ktorá de-facto neexistuje. Musíme si veľmi rýchlo uvedomiť, že múrmi ani plotmi s ostnatými drótmi nezastavíme niekoľko miliónový dav Afričanov a Bangladéšanov, ktorí budú ako obete klimatickej nespravodlivosti utekať smerom do tých oblastí v Európe, kde bude ešte dostatok zdrojov pitnej vody a základných potravín. Šovinizmus, nacionalizmus a odmietanie spoluzodpovednosti za vývoj na druhom konci planéty spolu s falošnými predstavami o heroickej záchrane Európy pred akousi inváziou nás poženú ale do ešte väčšej katastrofy. A zároveň pokračujúci trend krajín ako Čína, India či Brazília, ktoré chcú ekonomicky predbehnúť zvyšok sveta aj na úkor devastačných zásahov do biosféry neveští do budúcna nič dobré a optimistické.

V súvislosti s návratom k protestnému pochodu v piatok 26. apríla je dôležité doplniť ešte niekoľko poznámok. Zásadnou výzvou pochodu aj klimatického fóra je to, či sme to my ako účastníci mysleli úprimne a či sme vôbec pochopili čo nám hrozí a kam až môže situácia zájsť pri našej ľahostajnosti. Za ľahostajnosťou sa skrýva nie len prístup k problematike na úrovni individuálnych rozhodnutí, ale aj nezodpovedný prístup ku všetkým voľbám, v ktorých máme reálnu možnosť posunúť k moci ľudí, ktorým úprimne ide o zmenu. Kvôli mediálnemu pretlaku či marketingových ťahov najbohatších kandidátov sú ale v popredí ľudia, pre ktorých nie je prioritou riešenie situácie environmentálneho kolapsu, ale vyzdvihovanie významu transatlantických obchodných dohôd, príchodu automobiliek na Slovensko, pokračujúceho rastu hospodárstva či dokonca zvyšovania výdavkov na zbrojenie. Osobitnou kategóriou sú potom politici, ktorí sa chvália vynikajúcim ekonomickým programom, chcú obmedziť aj to málo sociálnych opatrení a otvorene popierajú závažnosť problému klimatických zmien. Do tejto kategórie spadá Richard Sulík, podľa ktorého, ako on sám tvrdí: „skutočným problémom Európy nie sú lesy vymierajúce kvôli kyslému dažďu, ale 25 milión nezamestnaných a dlhodobo klesajúci podiel priemyselnej výroby.“ Sulík neraz povýšil dôležitosť udržania rastu ekonomiky nad záchranu životného prostredia a odmieta napr. aj záväzok znížiť emisie skleníkových plynov o 40% oproti roku 1990, pretože by to poškodilo európsku ekonomiku. Myšlienkový svet Sulíka je teda jasný a odovzdanie moci do rúk ľuďom s podobným zmýšľaním urýchli javy súvisiace s ekologickou katastrofou. Počas pochodu ulicami Bratislavy však medzi mladými účastníkmi zazneli názory, že SaS môže byť „dobrou politickou alternatívou, ktorá bude aspoň o niečo menej kradnúť„. Samozrejme, názory mladých ľudí môžu odzrkadlovať pochopiteľný nedostatok vedomostí a skúseností, no v tom horšom prípade môžu znamenať aj kompletné nepochopenie významu pochodu a klimatického fóra. Uhasiť požiar benzínom je totiž samovraždou a v tomto prípade voliť politikov hlásajúcich ďalší rast je kolektívnou samovraždou.

Za nepochopenie možno považovať aj mimoriadne útočné a výsmešné komentáre na sociálnych sieťach, v ktorých ľudia považujú účastníkov pochodu za akési zmanipulované stádo pomýlených slniečkarov, ktorí by mali namiesto skandovania hesiel sedieť v školských laviciach. Popieranie globálneho otepľovanie, klimatických zmien a zatváranie si očí pred klimatickými hrozbami nie je ničím novým. Pramení z nášho relatívneho pohodlia, materiálneho dostatku a najmä teda z toho, že na Slovensku nečelíme dôsledkom klimatických zmien v takom rozsahu, v akom sa to deje v oblasti Sahelu, Blízkeho východu, strednej či juhovýchodnej Ázie a Tichomoria. Boje o zdroje pitnej vody, poľnohospodársky obrábateľné pôdy či o holé prežitie z dôvodu rozširovania púští, stúpajúcej hladiny oceánov nám zatiaľ nič nehovoria, hoci milióny ľudí už s nimi zápasia.

Kým drvivá väčšina spoločnosti je ešte zaneprázdnená potrebou akumulácie zisku, aspoň na úrovni jednotlivcov môžeme podniknúť kroky, ktoré znamenajú menej vypustených emisií skleníkových plynov a teda menšiu záťaž pre klímu. Celé sa to začína kladením si otázok o témach, ktoré považujeme za samozrejmé:

Potrebujeme vo veľkomestách s fungujúcou verejnou dopravou dochádzať do práce autami, lebo vlastniť auto je znakom určitého spoločenského statusu? Skutočne potrebujeme lietať na miesta, kde masový turizmus už dosiahol neudržateľnú úroveň z pohľadu domáceho obyvateľstva nepodnikajúceho v turizme? Len preto, lebo letenky sú lacnejšie než lístok na vlak zo Zvolena do Bratislavy? A potrebujeme vôbec lietať do krajín, v ktorých stojí liter vody viac než liter benzínu, no ľudia nemajú problém ostávať v rezortoch gigantických rozmerov, postavených priamo na pláži poškodzujúc koralové útesy, s all-inclusive službami odnášajúcimi zisk do zahraničia? A potrebujeme vôbec konzumovať v tom rozsahu, v akom to robíme dnes? Alebo si objednávať tovar z druhého konca planéty len preto, lebo je to lacné a sme závislí na potrebe vlastniť veci?

Existuje celá rada ďalších otázok, ktoré si môžeme klásť. Ak však nad dôsledkami našich aktivít pre planétu len mávneme rukou a neprevezmeme klimatickú zodpovednosť za naše činy či už ako jednotlivec alebo spoločnosť, potom sme nič nepochopili.